Občas táto sranda skĺzne do zábavy, kedy si radi uťahujeme jeden z druhého. Poznáme aj na sebe a celkom nás to aj teší, keď sa nám podarí "zadeliť" vtip o niekom z partie a všetci sa smejeme. Ak sa zasmeje aj človek, ktorému sme žart adresovali, je fajn. Občas sa však stáva, že tú hranicu prestrelíme. Osoba sa môže nahnevať, odísť a vtedy väčšinou v štádiu veľkej zábavy si povieme, že čo jaký suchár, keď sa hneď urazí, keď hneď odíde.
Otázkou je aký som ja? Keby si ľudia robili zo mňa srandu, ustál by som to? Je to veľmi ťažké, no každý z nás sa určite raz stretol s človekom, ktorý nemal problém hodiť aj na seba trefný žartík, ktorým pobavil. Ktorý sa nebral tak vážne, aby sa urážal medzi svojimi priateľmi. Áno, je otázka, či toho nebolo zrovna v ten čas veľa a stáva sa, že každý občas vybuchne. Ale snažme sa stať tými, čo sa neberú príliš vážne - snáď nechceš skončiť tak, aby si nad každou situáciou v živote premýšľal dlhé hodiny, či to už bolo alebo nebolo veľa. Raz som čítal myšlienku (opäť sa ospravedlňujem autorovi, zabudol som na neho): "Neber sa tak vážne, nikto ťa tak neberie" Tak sa tak neberme a dokážme sa smiať zo seba i okolností vždy keď je to možné.
Nerád by som ale aby bol tento text pochopený, aby sme sa len smiali a len si robili srandu. Budeme musieť byť vážny, budeme sklamaní a smutní, tomu sa nevyhneme. Ide iba o to, aby sme neboli tí, ktorí si môžu robiť srandu zo všetkých a všade a z nás nikto nič.